PANDORA

Mal zvláštnu metódu skúšania. Ak žiak pri tabuli niečo nevedel, a bolo to niečo, čo bolo naozaj ľahké, Slávik vstal, prišiel k nemu, chytil ho za vlasy pri uchu a potiahol. Akoby zázrakom si skoro každý vždy spomenul. Ak však žiak i naďalej tápal, niekedy to učiteľ nevydržal a vylepil žiakovi takú facku, až mu tabuľa dala druhú. Mal to už tak nacvičené, že niekedy mu dokonca stačilo hrozivo povedať „Mám vstať?“ – pomaly sa dvíhal zo stoličky za katedrou a žiak už zo seba chrlil aj to, čo nevedel.

Mňa udrel len raz, ale zapamätal som si to na celý život, lebo to bola zaslúžená facka a odvtedy som sa na Slávikove hodiny radšej poctivo pripravoval.

Raz sme s rodičmi išli na výlet na našej modrej Oktávii. Bolo to počas prázdnin niekde v okolí nášho mestečka. Rodičia mi nepovedali kam ideme, preto som priam stuhol, keď sme vystúpili z auta pri domčeku, z ktorého vyšiel súdruh učiteľ Slávik. Asi som sa netváril práve nadšene, ale on na mňa sprisahanecky žmurkol. Vošli sme do veľkej obývačky, plnej kvetov. Na okrúhlom stole uprostred miestnosti stáli misy s koláčmi a fľaše s pohármi. Otec si so Slávikom tykali, stále spomínali meno „Dubček“, moja mama sa usmievala a dokonca si pospevovala. Po čase Slávik vybral z puzdra husle začal na nich hrať a spievať. Moji rodičia sa spevom k nemu pridali. Zneli pesničky „Biele margaréty“, „Prečo sa máme rozísť“ a najmä „Modrá ruža“, pri ktorej sa všetci tvárili ako pajáci a vyspevovali ako v divadle.

Ale dobre som sa tam najedol, aj na dvore som sa pohral s kŕdľom Slávikových sliepok. Keď sme odchádzali domov, moji rodičia si celou cestou ešte spievali a ja som premýšľal nad tým, že postrach našej školy je vlastne celkom fajn človek a to mi neštimovalo s tým, aký bol na škole.

Po prázdninách som sa trocha ostýchavo cítil na jeho hodinách, ale už sa nestalo, že by som nebol na jeho hodiny pripravený. Raz, keď som zahabkal, Slávik pomaly začal vstávať smerom ku mne vo svojom povestnom geste, ale ako sa ku mne blížil, s úžasom som zbadal, že namiesto facky na mňa sprisahanecky žmurkol tak, aby to ostatní nevideli. Hneď som všetko vedel a hodiny fyziky sa pomaly stávali mojimi obľúbenými…

.:.
Anton Pižurný
BIELA SKRINKA
(v rukopise)