Zaujímali ma vtedy nielen fotografie nahých černošiek v knihách Zikmunda a Hanzelkova, ale aj v televízii. Raz som nešiel do školy, lebo ma bolelo hrdlo, mama išla do roboty, tak som zostal sám doma. Zapol som si televízor a tam dávali reprízu filmu z predošlého dňa, ktorý bolo označený štvorcípou hviezdičkou, čo znamenalo, že nie je vhodný pre mládež. To bolo niečo! Zatiahol som na okne rolety, usalašil som sa v kresle a celý vzrušený som sledoval čiernobielu obrazovku. Moje vzrušenie však predčilo očakávania, lebo okrem pár vzdychov a niekoľkých sekúnd herečky v gaťkách a s jedným nahým prsníkom sa tam nič také veľké neudialo.
Ako áno, ako nie, raz sa mi podarilo dostať sa do kina Sputnik, keď tam premietali mongolský film, ktorý sa volal „Buzkaši“. Ľudom to asi nič nehovorilo, tak nás tam bolo len pár a pani uvádzačka nado mnou prižmúrila oko, lebo ma pustila, hoci bol film mládeži neprístupný. My sme hovorievali „neprípustný“.
Buzkaši je národná hra, ktorú hrajú kmene v Ázii dlhé stáročia, jazdci na koňoch sa naháňajú s telom kozľaťa bez hlavy. Je to riadne brutálna „hra“, v ktorej je dovolené takmer všetko. Ono, tá hra ma ani tak veľmi nebavila, ale to, čo potom prišlo, keď sa víťaz uchýlil s peknou šikmoočkou do stanu. Bolo to dlhé niekoľko minút a hoci som už predtým potajomky preskúmal pár stránok Kámasútry, ktorú naši ukrývali za druhé knihy, toto bolo predsa len lepšie. Nepochválil som sa s tým ani spolužiakom z našej Základnej deväťročnej školy. Až oveľa neskôr…
.:.
(c) Anton Pižurný
Biela skrinka
foto a.a.
(Nedopatrením sa niektoré časti z rukopisu nedostali do knihy. Toto je jedna z nich.)
Celá debata | RSS tejto debaty