PANDORA

…V Prenčove pri Banskej Štiavnici nad potokom smerom k Sitnu boli dovtedy pre mňa neprebádané územia. Niektoré názvy som si ale zapamätal: Na štráte, Štádlov, kopec Hlava, lúky Noviny, Mesiac kameň… Vedel som, že tam niekde pod Sitnom máme lúky, ktoré sa pravidelne kosievali. Smerom k Sitnu boli Majere, kde sa narodila moja stará mama, ktorá bola najlepšia na celom svete. Nikdy nikomu neurobila nič zlé, hoci mi vedela riadne zahroziť zohnutým ukazovákom, keď som už bol naozaj neposlušný:
– Ty ty ty, jedon!

Ale potom ma zavolala k obedu, kde na stole voňali bryndzové halušky. Také dobré halušky, aké som dodnes nikde nikdy nejedol. Nebol som veľmi veľký jedák, ale z týchto som si dal vždy dupľu. Boli nielen s uškvarenou slaninkou, ale najmä s cibuľkou upečenou do sladkava. A keď som si za tým zapil pohár kyslého mlieka od kravky Ruženy, nezostávalo mi nič inšie, len ísť dozadu za dom, pod veľký orech pri potoku, vyvaliť sa podeň a hľadieť na oblaky, ktoré vytvárali rôzne tvary a postavy: dával som im mená podľa toho, čo mi pripomínali. Niektoré boli ale naozaj strašidelné, bál som s ich. Pod orechom bzučali muchy a včely, ležal som na mäkkej hline, opretý o kmeň a premýšľal som o tom, ako je na svete, prečo sú niektorí ľudia na seba zlí.

Zaspal som. Snívalo sa mi, že som v potoku chytil do ruky krásneho veľkého jalca, ktorý sa mi mocne mykal v dlaniach a stará mama nám ho upiekla na večeru. Tešil som sa, že som trocha užitočný a že mi stará mama povie to jej:
– Ej ty, si ty veru šikymik kaľavný!

.:.
Anton Pižurný
Teľacie roky – pokračovanie Bielej skrinky