…Raz sme išli na cintorín pri chráme Svätého Mikuláša v Prenčove pri Banskej Štiavnici, kde kedysi slúžieval Andej Kmeť.
Z kostola znel spev. Opatrne som chytil veľkú mosadznú kľučku na dverách, stlačil ju a vošiel som dovnútra. V laviciach sedelo niekoľko babiek v šatkách, so sklonenými hlavami. Nevedel som, čo mám robiť. Zbadal som hneď naboku pri vchode schody. Potichu som po nich vyšiel na chór. V polovici cesty sa odrazu rozozvučal organ, až som sa preľakol. Bolo to také strašidelné, ale aj pekné. Pomaly som vyšiel celkom hore a uvidel som chrbát organistu, ako preberá prstami na klávesoch a stúpa na dlhé pedále.
Počkal som, kým dohrá a potichúčky som sa vrátil von, pred kostol. Slnko bolo práve naľavo od Sitna nad krížami cintorína. Vtáčiky nôtili letné melódie a bol som celkom rád, že som vonku.
Večer som dosť dlho rozmýšľal nad tým všetkým. Pomaly som začal veriť, že Ježiš Kristus nie je vymyslený a že naozaj jestvuje. Tak som sa rozhodol, že urobím jednu skúšku. Išiel som na padláš, natiahol som ruku hore dlaňou a povedal som:
– Prosím ťa, ak naozaj jestvuješ, tak by si mi mohol dať do ruky kus čokolády?
Zatvoril som tuho oči a chvíľu som čakal. Nič sa nedialo. Po chvíli ma dlaň zasvrbela. Otvoril som oči, ale v ruke som nič nemal…
.:.
Anton Pižurný
Spriadanie myšlienok
Celá debata | RSS tejto debaty