PANDORA

Na Majeri za Prenčovom na kopcoch nad riečkou Štiavnica v ktorej sa v tých miestach kedysi ryžovalo zlato a v jej zákrutách sa našli predmety ľudí z doby bronzovej, býval náš „strýčko“. Bol to brat našej starej mamy.

Dlhší čas som o ňom nechyroval, až kým sme sa raz nevybrali na Majer na návštevu. Trocha sme sa zadýchali, kým sme sa hore ku strýčkovi vyštverali, ale ten výhľad odtiaľ potom stál za to. Pred nami v diaľke vystupoval z hlbokej minulosti bájny vrch Sitno s jeho rytiermi, naľavo za nami bola obec Krnišov, kde roky pôsobil Andrej Kmeť. Odtiaľ potom odišiel slúžiť do Prenčova.

Vtedy som sa dozvedel, že tam, dolu v lese za jednou dolinkou smerom na Hontianske Nemce, je veľmi starý „Koháryho dub“, ktorý má vyše štyristo rokov. Vtedy som ho ešte neuvidel, podarilo sa mi prísť ku nemu až o mnoho rokov neskôr. Zasadil ho vraj gróf Koháry, ktorý mal sídlo v kaštieli v neďalekom Svätom Antone. Po Panskej ceste od kaštieľa si vraj cez Prenčov k nemu panstvo chodilo na výlety. Nedaleko toho duba boli aj veľké kamene, o ktorých sa vravelo, že sú „bludné“, čiže sa pohybujú stáročiami. Podľa všetkého to boli kamene, ktoré vyvrhlo Sitno, ešte keď bolo sopkou.

Strýčko bol veľmi starý, ale ešte bol čiperný. Keď sme pred jeho domom na Majeri ostali na chvíľku sami, zdvihol veľkú bakuľu, smerom k Sitnu ňou opísal veľký oblúk a povedal mi:
– Vidíš synak, toto všetko bolo kedysi naše. Potom nám to vzali.

Nerozumel som, kto a prečo tak urobil, lebo som zbadal, že strýčko má v očiach slzy a tak som sa radšej na nič nepýtal, zahľadel som sa k Sitnu a mal som taký zvláštny pocit, že toto všetko som už kedysi videl.

.:.
Anton Pižurný
SPRIADANIE MYŠLIENOK
foto a.a. Koháryho dub