PANDORA

Tibor bol od nás starší a skúsenejší. Povedal, že ak chceme, môžeme veľmi skoro ráno, keď ešte bude celý náš medzinárodný pioniersky tábor v Horši spať, ísť s ním na riečku chytať ryby, že vtedy berú najlepšie. Ale že to dokážu len ozajstní zálesáci. Plní vzrušenia sme sa nachystali už večer predtým a nemohli sme ani zaspať. Predstavovali sme si, ako sa vrátime z úspešného lovu a budeme kráľmi dňa. Takéto akcie boli samozrejme zakázané, tábor sa nesmel nikdy opustiť bez súhlasu vedúcich, nieto ešte tak skoro ráno. Pri táborom stožiari mali službu vždy dvaja, ktorí sa striedali po celú noc až do budíčka. Z nich sme si ale ťažkú hlavu nerobili, pretože pospávali, a bolo ľahké sa okolo nich potichu prešmyknúť.

Na dvere našej chatky sa ozvalo tiché zaklopanie. My s Ďurim sme už sedeli dávno pripravení a oblečení na našich posteliach. Otvorili sme dvere, bol to Tibor a šepotom nás volal. Mali sme pripravené prúty, silóny s háčikmi a plaváky z korkových štupľov, ktoré sme našli pri kuchyni. Návnadu sme nemali, Tibor povedal, že ju zoženieme cestou.

🙂

Horšianska dolina ešte driemala v rannom pokoji, nad staré hraby pomaly vyliezal žeravý kotúč slnka, ktorý dával tušiť horúci deň. Bolo však ešte pomerne chladno, od riečky Sikenica tiahol studený dych. Kráčali sme popri popadaných stromoch, ktorých konáre ako prsty stareny boli zaborené do modrej hladiny. Mihol sa v nej občas krásny jalec, vystrelil spod kameňa, keď na brehu zacítil naše kroky.

Tibor povedal aby sme sa rozdelili. Ja aby som ostal tam, že oni pôjdu ďalej. A aby som si na lúčke chytil návnadu. Odišli.

Ostal som sám v tajomnom lesíku, pri nohách mi šumela po veľkom kameni číra voda. Vyšiel som na lúčku a spod nôh mi vyskočil lúčny koník. Sledoval som ho, až som ho uvidel sedieť na hrubom steble. Opatrne som sa k nemu priblížil a prudko som vystrel ruku. V dlani som zacítil jeho vzpieranie, ale nepopustil som. Bol krásny zelený. Vzal som ho medzi prsty a napichol som ho na háčik.

Potichu som sa priblížil k riečke, nad ktorú sa nahýňal kmeň spadnutého stromu. Vyliezol som naň, zatajil som dych a nahodil udicu. Takmer okamžite som zacítil úder do prúta v dlani, srdce sa mi rozbúchalo, prudko som švihol prútom k sebe a jeho konci sa nádherne zaleskli šupiny veľkého karasa.

Vtedy sa cez lístie stromov predral slnečný svit, ktorý rybu ožiaril tak, až som musel privrieť oči. Dych sa mi zastavoval pri toľkej kráse, ryba sa mocne trepotala na konci prúta nad modrou hladinou Sikenice. Cítil som sa ako praveký lovec. Zdvihol som prút ešte vyššie a vtedy sa karas odkvačil z háčika, s čľupotom spadol do vody a ako šíp vystrelil kamsi pod korene stromu. Stál som tam ako obarený a pomaly som sa preberal z toho šoku. Bolo mi do plaču.

…Až oveľa neskôr som pochopil, že najkrajšie veci trvajú iba chvíľku a my môžeme byť radi, že sa nám pošťastilo na chvíľku ich zachytiť. Aspoň na chvíľku môžeme byť účastní na plynutí nádhernej rieky života, ktorá sa vlieva do nekonečného mora Vesmíru…

© anton a. pižurný
BIELA SKRINKA

foto Sikenica v Horši, Jozef Javurek