PANDORA

Ešte tlieme, ešte v nás drieme kúšťok podstaty ľudskej. Kúšťok, plachý kúštik človečenstva, večnosti a pominuteľnosti. Kultúra nám žije, sója sa žuje, dôchodcovia sa míňajú, republika prosperuje. Všetko je tak, ako má byť, iba tam kde sme mali hlavy, narástla nám r.ť. Nič sa nedá robiť, so všetkým sa treba zmieriť. A keď budeme zmierení so všetkým a všetkými, potom môžeme pokojne, osprchovaní a v bielej plachte, odkráčať smerom k cintorínu…

Zviera v klietke je však pokojné iba naoko. Zmierilo sa iba s tým, že je zbytočné hádzať sa o mreže. Schúli sa radšej v rohu a tretím okom bude sledovať situáciu, kým nepríde jeho čas. A zaručene, ten veru príde! Nastane taká kultúrna revolúcia, že po nej nezostane ničovučké nič, iba smutné opustené otcove role a na nich nahé jazdkyne bez hany a bázy. Ale zato ozbrojené mečmi, ukutými z vlastných pút pudov, mečmi a rečami presne takými istými, ako súčasný establishment produkuje a reprodukuje sám seba na netriedený odpad naslovovzatých odborníkov…

(C) anton andrej pižurný (2004)