Istý čas som býval u mojej mamy. Bol to byt v Banskej Štiavnici na najvyššom, desiatom poschodí, ktorý mal okná ku Svätotrojičnému vrchu.
Takmer každé ráno mama okolo siedmej hodiny zvolala:
– Srnky! Srnky prišli!
Videli sme ich ako na dlani, keďže vrch bol strmý a srnec so srnou chodili pod osamelú jabloň v stráni, takže boli v jednej rovine s našimi oblokmi.
Raz sa však niekoľko dní neukázali. Mysleli sme si, že sa asi presunuli inam. Dúfali sme, že sa im nič zlé nestalo. Stále však nechodili a tak sme si mysleli, že sa budeme musieť s nimi rozlúčiť…
A potom konečne skoro ráno do vysokej pováľanej trávy Svätotrojického vrchu v Záhrade cherubínov váhavo vstúpil otec srnec, pozorne sledoval blízke okná troch desaťposchodových panelákov, potom obrátil hlavu a zjavila sa i mama srna. Chvíľu kamsi obaja uprene hľadeli a čosi malé, hnedé, s bielymi fliačikmi, preskackalo popri nich do rozzeleného kríčia s nízkymi stromami, rastúcimi nad morovým cintorínom.
Srnčiatko vyplašilo nočných duchov, ktorí so vzdychom vlietli do kamenného vchodu Svätotrojickej štôlne, pred ňou sa pomaly začal ozývať krik detí na novom ihrisku.
Denná noc, nočný deň. Mocné Slnko nad Svätotrojickým vrchom vlievalo do Štiavnice novú silu.
P.S. Keď moja mama zomrela, srnky prestali chodiť pod jabloň. A o osem mesiacov sa mi narodila dcérka.
(c) anton a. pižurný
foto Oľga Kuchtová: Banská Štiavnica
Celá debata | RSS tejto debaty