Mal som v chladničke párik huriek, preto som sa rozhodol, že si upečiem aj klobásku, k tomu si urobím zemiakovú kašu a s kvasenými uhorkami budem mať fajn obed. Vybral som sa do neďalekej Billy a mierim rovno k putu s mäsovými výrobkami. Stojí tam nová, mladá, pohľadná dievčina, s vlasmi ako uhoľ.
Vyberám si z ponuky:
– Prosím vás dajte mi túto nemeckú klobásku… Alebo viete čo, tá je dáka vysušená a tenká, zoberiem si radšej tú vedľa nej, domácu, hrubšiu.
Dievčina si na ruku navliekla igelitovú rukavicu a chcela chytiť „moju klobásu“. Vyšmykla sa jej však z ruky. Sklopila zrak, uchopila ju znova a položila na váhu. Darmo však do váhy ťukala, displey sa nepohol. Vzala preto znova moju klobásu a položila ju na druhú váhu. Vtom sa ozval vo mne môj starý dobre známy čertík a povedal som:
–Viete, to preto, lebo neviete poriadne chytiť klobásu do ruky a mašina potom z toho tiež zblbne.
Zdalo sa, že sa usmiala, klobásku zabalila, pricapla na ňu cenovku a podávala mi ju, pevne ju držiac v ruke, s upretým veľavravným pohľadom. Nabral som odvahu a pozrel som jej do zelenomodrých očí…
Podlomili sa mi kolená, zabudol som aj na mlieko, ktoré som chcel do fučky, šmýkal som rovno k pokladni a hovori som si, že tak skoro do Billy klobásku kupovať nepôjdem.
Alebo žeby hej?
.:.
Anton Pižurný
15.6. 20017
Celá debata | RSS tejto debaty