Pani Adela Vinczeová v Chart show hovorila o tom, že „v sedemdesiatych rokoch sme všetci nosili walkmana“ (čo nie je pravda) a pani Gizka Oňová sa priznala, že nemala rada skupinu Sweet. Nuž, Adela sa na to nemôže pamätať, lebo vtedy ešte nebola na svete a pani Gizka už síce na svete dávno bola, ale jej vyhranený hudobný vkus bol zameraný na socialistické kultúrne idoly a nie na škriekajúci kapitalistický rock.
Niekedy mi napadá, že ktovie aká by bola kariéra súčasných (nielen hudobných) celebrít, keby neprišiel rok 1989. S najväčšou pravdepodobnosťou taká istá, len v inom imidži.
Vek človeka (člo – Vek) je vlastne dosť bizarná kategória. Poznáte určite myšlienku, že mladosť je stav ducha. Musím sa ale usmievať, keď napríklad na sociálnych sieťach alebo v bulvári čítam spomienky typu:„Ach, ako ten čas letí! Pamätáte sa, ako sme sa hrali s mončičákmi, počúvali Michala Davida a zbierali sme „céčka?“.
Hovorí sa, že trvalé hodnoty prežijú všetky režimy. Lenže, kto určuje, čo trvalé hodnoty sú a čo nie? Trh, či história? A stav nášho ducha je vlastne dosť nepodstatný.
.:.
Anton Pižurný
26.6. 2017 5:59
Hodnoty boli , sú a budú stále rovnaké len ...
Článok má nabáda k zamysleniu čo sú trvalé ...
pán Pižurný páči sa mi tento váš výrok-Len... ...
Celá debata | RSS tejto debaty