Anton Pižurný je v slovenskej literatúre prítomný už dobrých dvadsať rokov.
Jeho najnovší rukopis, knižka „Biela skrinka“ nadväzuje v istom zmysle na jeho básnickú tvorbu – nie formou, ale schopnosťou hovoriť v skratke, zato obsažne.
Poctivo vydolovanou citovou pamäťou modeluje kultúrnu mapu Slovenska. Lebo z jeho zážitkov zistíme, že sme vlastne na tomto kúsku sveta všetci mali rovnaké bicykle, rovnaké hrnčeky na kakao, či rovnaké obedy v školskej jedálni. Len detstvo sme mali každý iné, jedinečné. Má u každého podobu sľudy. Krehkej, ale pevnej, zloženej z vrstiev. Deti sú síce subjekt, ale sami seba si začneme uvedomovať až postupne. No vrstvy, ktorými rastie naše vedomie o svete, za aj bez nášho pričinenia na seba ukladajú. A potom v hlbokej dospelosti sa akoby začnú odkrývať. Čím citlivejší film pamäti, tým hodnotnejší zážitok pre čitateľa. Anton Pižurný nás zavedie do zámockého parku v rodnom meste Želiezovce, kde sa narodil do rodiny intelektuálne bohatej, ale inak rovnakej ako tisícky rodín na celom území vtedajšieho Československa. Letá, jesene, zimy i jará bývali na nerozoznanie podobné. Pili sme kakao, mávali sme ho v plechovej dóze a bolo z Holandska, jedli sme lekvárové chleby, dukátové buchtičky, neznášali sme smrad jedál z družiny. Nosili sme biele pančušky (chlapci aj dievčatká) a chodili na špacír s rodičmi, zbierali sme servítky alebo…, to všetko naprieč spoločenským spektrom a naprieč republikou.
Anton Pižuný však prináša aj tajomstvo. Chlapec skúša svoje sily v rieke, chce podplávať vyvalený kmeň, raz sa mu to podarí a druhý raz ho voda zakvačí medzi drevo a dno… čo ho zachránilo? Aká ruka osudu zasiahla, aký anjel strážny zamával krídlom? Alebo keď chce vyskúšať dno v starej studni a jeho život visí na lane, ktoré držia v rukách detské ruky… Konkrétne zážitky vyvolávajú v čitateľovi otázky a nabádajú ho spoznať aj vlastné počínanie: nepohybujeme sa niekedy na hrane ako tie nevedomé deti?
Kniha Biela skrinka nie je na zábavu. Má schopnosť tmelu, cez zážitky jedného dieťaťa si vybavujeme to svoje detstvo, odlupujeme svoje vrstvy sľudy zo skla pamäti.
© Gabriela Rothmayerová
Celá debata | RSS tejto debaty