Bol pekný, ako jarný deň. Minul sa mi chlieb, preto som sa rozhodol, že pôjdem do Billy a kúpim chlieb a smotanu, keďže naši pravoslávni bratia slávia v tento deň Vianoce a uvarím si „mačanku“, čiže východniarsku špecialitu, ktorá sa pripravuje zo šťavy kyslej kapusty, hríbov a smotany. Pod jazykom som mal jej chuť a tešil som sa, ako si uvarím výbornú pochúťku.
Vykračujem si pekným dňom, kožené topánky mi klopkajú po mačacích hlavách chodníka, usmievam sa. Pred obchodným reťazcom však na parkovisku nestoja žiadne autá, nikde nikoho. Vtedy som si uvedomil, že dnes je štátny sviatok Troch kráľov a obchody sú zatvorené. Rozhodol som sa preto, že pôjdem ďalej do mesta, kde v jednej Večierke na rohu mali vždy počas sviatkov otvorené. Išiel som skratkou pomedzi rady garáží a oproti mne vychádzalo biele auto so staršou paňou za volantom. Pri vyhýbaní sa som sa na ňu pozrel za volantom a jemne som pokýval hlavou, veď bol sviatok. Pani ma opatrne obišla a zamierila si to na hlavnú cestu. Prišiel som ku koncu garáží, kde v jednej otvorenej garáži starší pán čosi robil na svojom aute.
A vtedy som zbadal, že na ceste čosi leží. Vyzeralo to najskôr ako zrazená mačka a chcel som to obísť. Nedalo mi však a pozrel som sa lepšie. Bol to krásny kožušinový šál s ozdobným kovaním na labkách. Spýtal som sa pána v otvorenej garáži, či nevie, koho to je. Povedal že nevie, ale že bude asi tej panej, ktorá práve odišla. Videl som, že to nie je obyčajný šál a preto som mu povedal, že by sme to panej mohli vrátiť. Jej biele auto ešte bolo vidieť na konci ulice. Kývali sme oboma rukami za ňou, ale nevidela nás a zaradila sa na hlavnú. Položil som otázku či pani pozná. Vraj nie, ale že má garáž oproti nemu. Zdvihol kožušinu a zavesil ju na kľučku garáže oproti. Nezdalo sa mi to ako najlepší nápad.
„Viete čo, vyzerá na dosť vzácnu kožušinu, tak by sme to tu nemali len tak nechať, lebo to niekto môže zobrať“ – povedal som mu. Na chvíľu sa zamyslel:
– Tak ja si ju dám svojej garáže a keď pani príde, dám jej to. Pekný deň vám prajem.
Súhlasne som pokýval hlavou a išiel som ďalej. Večierka na rohu síce v tento deň bola v tom čase tiež zatvorená, ale na lístku na dverách bolo napísané, že otvoria o štvrtej. Tak som sa vybral späť. Spomenul som si, že v putike „U Zola“ pri autobusovej stanici by mohli mať otvorené. Aj tak bolo. Chlieb, ani smotanu tam síce nemali, preto som hodil do seba do seba aspoň jednu becherovku so sódou.
Spomenul som si, ako mi moja nebohá mama vravievala: „Keď ti je dobre, nikam sa neponáhľaj.“ Cestou som mal po pravej ruke kostol s cintorínom pod ním. Rád navštevujem tieto pietne miesta. Prešiel som sa ním a urobil som pár fotiek. Vyšlo slniečko, tak som sa na chvíľu posadil na krásnu lavičku pri ktoromsi hrobe. Vychutnával som si slnečné lúče, keď odrazu v prázdnom cintoríne, kde nebolo nikoho, iba kdesi na obzore pomaly kráčala pani vedľa bicykla, práve k mojej lavičke prišla náhle práve k tomu hrobu mladá dievčina, ani sa na mňa nepozrela, prežehnala sa a pomodlila sa. Po skončení sa znova prežehnala, vzala z hrobu dva prázdne svietniky a odišla.
Vtom na chráme nado mnou začali zvoniť zvony. Usmial som sa, vstal som a v duchu som si povedal: „Christos raždajetsja“.
Mačanku som teda v tento deň nenavaril, ale pekný deň sa mi zapísal do pamäte a verím, že pani svoj krásny kožušinový golier bude mať späť.
.:.
© Anton Pižurný
foto autor
Kam sa len mohla tak ponáhľať, keď si nevšimla,... ...
Celá debata | RSS tejto debaty