Autor Anton Pižurný sa v krátkej zbierke próz „Biela skrinka – Chlapci zo Schubertovej ulice“ vracia, potichu a s bázňou (aj s básňou) do krajiny, v ktorej nám všetkým bývalo najlepšie.
Obsahovo – nie formálne – táto zbierka spomienok odhaľuje autorovu tušenú, ale doteraz nie naplno prejavenú spätosť s tým, čo nás formuje a ukotvuje. Láskavo, lyricky a s citom loví z odchádzajúcej a znova prichádzajúcej pamäti vyblednuté, kolorované aj plnofarebné snímky stratenej a nachádzanej krajiny a nám sa v našej pamäti vynárajú naše spomienky a pritakávanie: áno, takto to bolo, toto som zažil, áno, toto poznám… čo je, mimochodom, najvyššia pocta pre autora a najkrajšia odmena pre čitateľa.
Privoláva k sebe a k nám postavy jemu najdrahších ľudí (všimnime si krásny vzťah k mame do posledných chvíľ) a v dobrom nás núti zastaviť sa pri čítaní… a spomínať a porovnávať, na chvíľu si v duchu rozvinúť vlastné, takmer zabudnuté minihistórie a pididrámy… čo nám pripomína, akí sme boli sami. Prečítajte si Epilóg o zrkadle – tam je to v celej kráse a stručnosti.
Formálne – nie obsahovo – ide o až dojímavo prísne zviazaný a disciplinovaný text, v ktorom akoby prozaik vedome brzdil vrodeného poeta. Obkladá podmety a prísudky ako dobrý murár tehly maltou, tak úzkostlivo, aby nič neuniklo a stavba držala pohromade. Nenecháva sa unášať ornamentalizmami, samotný príbeh povyšuje nad jeho interpretáciu. Ale s rozkošou a ľahkosťou vyťahuje zo skrine reálie-kostlivcov, od Esky po Sputnik, a tým mi pripomína jednu z biblií môjho detstva (Vlado Bednár, Nebrnkaj mi na city).
Historicky – (u autora už možno pomaly vravieť o histórii) – predstavuje táto prozaická zbierka príjemné vybočenie z jeho básnickej tvorby, ktoré dobre dopĺňa jeho poetický cyklus a približuje nám iný rozmer autorovho talentu a jeho úcty k Slovu.
Kniha je nad rámec bežnej spomienkovej beletrie tak trocha aj encyklopédiou: prináša vkusne zakomponovaný dobový fotografický materiál, personálie (kniha je venovaná rodičom), kapitolku venovanú rodnej obci či kongeniálny Doslov básnika Jiřího Rybišára. Ozdobou knihy je aj obálka od akademického maliara a mystika Štefana Poláka, ktorý svojím obrazom otvára bránu do Skrinky.
Je to smutnokrásna správa o svete, ktorý bol síce sčasti mizerný, pokrytecký, nedokonalý a šedivý vo svojej dobovej klietke, ale obdarený, obzvláštnený a naplnený ľuďmi, ktorých sme mali úprimne radi (a oni nás) a ktorí nás už nikdy neopustia, lebo… Správa o svete, aký bol a ktorý dnes už nie je celkom náš, ale je pokračovaním toho, čo sa nám prihodilo (a čo k nemu snáď raz prihodíme sami).
Celá debata | RSS tejto debaty