PANDORA

Dnes sa kradne už úplne všetko. Všetci vieme o veľkých miliónových kauzách vlád našej krajiny. Každý sme raz zažili zlodeja, ktorý niečo ukradol, hoci maličkosť. Za socializmu sa vravelo: „Kto nekradne, okráda rodinu“.

Čo je príčinou kradnutia, prisvojenia si cudzích vecí, to nechajme na psychológov, alebo sociológov. Niekto kradne z chamtivosti, niekto preto, lebo má nutkanie a niekto preto, lebo nemá inú možnosť obživy.

Kradne sa všetko, čo nie je priviazané na reťazi. Úplne všetko. Od potravín v obchodných reťazcoch, cez pozemky, až po identitu (nielen) na Facebooku. Kradne sa aj čas.

A kradne sa aj umenie. Kradnú sa obrazy, hudba, myšlienky a slová. V minulosti boli známi falzifikátori obrazov, plagiátori hudby, ale aj zlodeji básní. Aj v súčasnosti sú „umelci“, ktorí po rokoch pokojne vydávajú za svoje básne, ktoré napísal ktosi iný, napríklad v stave opitosti kamsi na servítku.

Kradnú sa veci hmotné, aj veci nehmotné. Raz sa možno ukradne celý svet (ak sa to niektorým už aj nepodarilo).

Kradnutie myšlienok a slov kohosi iného sa dnes tiež už nepovažuje za nič výnimočné. Hovorí sa, že pohrebné rúcha nemajú vrecká. Nikto si nič do hrobu nezoberie. Ale slovo – to je už iná úroveň. „Litera scripta manet“ – napísané zostáva.

.:.
Anton Pižurný