PANDORA

…Po smrti nášho otca sa všetko zmenilo. Náš dom celkom stíchol. Sestry chodievali na týždeň do školy v iných mestách a vracali sa v piatok na sobotu a nedeľu. Mama bola celý deň v robote. Ja som bol v škole a keď som sa vrátil domov, nebol tam nikto. Už neboli tie naše hlučné obedy, pri ktorých som vždy rozčúlil celú rodinu, až ma odohnali od stola. Už tam nebol ani kúsok smiechu. Dlhý čas som každú noc počul mamu ako plače vo vedľajšej izbe, keď si myslela, že už som zaspal.

Všade len prázdno a chlad. Keď som prišiel zo školy domov (vždy som a snažil byť vonku čo najdlhšie) v dome bola zima a musel som zakúriť. Staré noviny, triesky, drevo a nakoniec uhlie. Pri škrtaní zápalkou som sa raz nadýchol z jej horiacej síry. Zvláštne sa mi zakrútila hlava. Odvtedy som to tak robil stále. Potom ma však tak veľmi bolievala hlava, až som si ňou búchal o veraje dverí, prestal som s tými zápalkami. Neskôr som musel nosiť okuliare (hoci moje indiánske meno bolo „Bystré oko“) a tá bolesť hlavy ma prešla.

Mama prišla z roboty, chytro niečo uvarila, alebo mi vyložila niečo dobré z nákupnej tašky. Hoci sa usmievala, videl som, aká je smutná. Zostali sme sami dvaja.

Potom sme si spomenuli, ako sme kedysi na Počúvadle hrávali kartové hry Kanastu a Žolíka. A začali sme so žolíkmi. Stali sa z nás veľkí hráči, preto sme si začali výsledky písať. Mne robilo najväčšiu radosť, keď som sa vyložil „z ruky“ a mama tak zvláštne zakrútila bradou, ale hralo sa ďalej. Boli to dlhé, dlhé večery.

Potom som v mojej obľúbenej knihe „Rok malých dobrodružstiev“ objavil „Hru pre osamelých“. Bola to pomerne jednoduchá hra a mohol ju hrávať človek sám. Naučila sa ju aj moja mama. Keď som niekedy v noci išiel na záchod, mama sedela v kuchyni za stolom a hrala „Hru pre osamelých“…

.:.
(c) Anton Pižurný
BIELA SKRINKA Chlapci zo Schubertovej ulice
(v predaji)