PANDORA

Pred časom nás navždy opustil MILAN ADAMČIAK, legenda slovenskej hudby, výtvarného umenia a literatúry. Prinášam s ním rozhovor, ktorý sme urobili ešte v roku 2005 v Banskej Štiavnici.

NAPRIEK TOMU SOM OPTIMISTA

PhDr. Milan ADAMČIAK, narodený v Ružomberku 16.12. 1946:
Študoval na Konzervatóriu v Žiline, hru na violončelo. Absolvent FFUK Bratislava odbor hudobná veda (1968-1973). Takmer dvadsať rokov pôsobil vo svojom odbore vo vzťahoch hudby k iným umeniam a hudobnej semiotike na SAV. Založil SNEH – Spoločnosť pre nekonvenčnú hudbu, niekoľko hudobných súborov. Pôsobil ako viceprezident Európskeho kultúrneho klubu na Slovensku. Inicioval vznik albumu pre pápeža Ù Jána Pavla II, ďalej výstavu Johna CAGEa v SNG etc…
Je zaradený medzi výrazné postavy experimentálneho umenia 60. rokov v slovenskom i medzinárodnom kontexte.

Anton A. Pižurný: Sedíme v dome na Sládkovičovej ulici v Banskej Štiavnici. Vetry osudu ťa doviali do týchto končín…

– Aké vetry? Priaznivé. Môj priateľ Platon Baker mi svojho času spomenul svoju kúriu v Teplej, dnes v Podhorí, pri Banskej Štiavnici, že by som tam niekedy Mohol prísť a tvoriť, prípadne participovať na jej oživení. Keďže mám nejaké skúsenosti s oživovaním kultúrnych pamiatok, a rád sa podieľam na podobných projektoch, s radosťou som súhlasil., nevediac že sa to stane hneď. Štiavnicu považujem za krásne mesto a je pre mňa potešením, ocitnúť sa v tejto lokalite, spomenúť si na detstvo a stretať sa s mladými nadšencami pre tento kraj a našu kultúru.

AAP: Pred chvíľkou sme sa na dvore zhovárali o súčasnej politickej klíme u nás. Skočme hneď do tohto súdka…

– Nerád sa bavím o „politike“, najmä nie o tej našej. Počas svojej pôsobnosti som neraz a pravdupovediac s radosťou, spolupracoval s mnohými politikmi v oblasti kultúry a dnes sa mi zdá táto spolupráca takmer nemožná, hlavne kvôli nezáujmu našich súčasných dejateľov. Keď boli zvolení, boli volení s nádejou, že budú myslieť na svojich voličov, na túto krajinu, na svoje povinnosti voči nej. Obávam sa, že im je to ľahostajné. Napriek tomu som optimista a považujem za potrebné robiť čo sa dá.

AAP: Pracoval si na mnohých lokalitách v rôznych oblastiach. Ktorá aktivita ťa naplnila najlepším pocitom?

– Participoval som vo viacerých sférach, v ktorých sa nám podarilo zobudiť záujem. To nie je málo. Ale azda najkrajší podiel mojej účasti som poskytol a užil v Slovenskom raji pri uchovaní Kláštoriska, ktoré svojho času objavil môj veľmi dobrý priateľ, archeológ Dr. Michal Slivka. Bol to jeho študentský sen a podieľať sa na jeho reálnom zastrešení bola pre mňa veľká česť a radosť.

AAP: V Bratislave sa považuje za tvoj najväčší počin uskutočnenie výstavy z diela Johna Cagea s jeho osobnou účasťou v roku 1992..

– John Cage je azda najvýznamnejšia postava XX. storočia z dejín hudby a umenia v Spojených štátoch s ďalekosiahlym dopadom najmä jeho ideí. Do Bratislavy bol pozvaný z iniciatívy mladých skladateľov, čiastočne aj mojich odchovancov a jeho osobná návšteva bola ohrozená najmä jeho vekom. V roku 1992 sa dožíval osemdesiatky a na mnohých miestach v Európe sa konali festivaly z jeho hudobnej a intermediálnej tvorby. Keďže si ho nesmierne vážim, odhodlal som sa po prvý a (a žiaľ i) posledný krát ho osloviť aby potvrdil svoj prítomnosť na „Večeroch novej hudby“ v Bratislave.
Na naše veľké prekvapenie a potešenie do Bratislavy skutočne zavítal. Zúčastnil sa vernisáže v SNG i ďalšej výstavy, uskutočnenej na jeho počesť a v Slovenskej filharmónii realizoval svoju nezabudnuteľnú prezentáciu. Mal som tú česť s ním stráviť ešte niekoľko dní v Peruggii, no k ďalším stretnutiam už nedošlo, pretože táto veľká osobnosť o pár týždňov odišla na večnosť… Verím, že jeho odkaz, ktorý bol u nás dlhé desaťročia ignorovaný, zakotvil na Slovensku natrvalo.

AAP: Aký bol? Ako na teba pôsobil?

– Nezaslúžil som si stretnutie s ním. Ale veril som, že je mostom, ktorý treba poznať. Paradoxne pred smrťou poslal na Slovensko svoju báseň, v ktorej pripomenul most, aj mňa. Pripadám si teraz ako ten stotník z Nového zákona, ktorý vyriekol povestné slová: „Pane, nie som, hoden, aby si vošiel pod moju strechu…“.
Veľa rokov sa tvrdilo, že moja tvorba je ovplyvnená týmto skladateľom. Málo som ju poznal natoľko, aby som z nej mohol čerpať, ale stalo sa, že sme ju mali možnosť spoznať a ja ho nemôžem nepovažovať za svojho učiteľa.
Dokonca mi rovno povedal: „Mám na svete veľa žiakov, o ktorých neviem, ty patríš medzi tých, o ktorých viem.“Pre mňa je to všetko stále ešte zázrak.

AAP: Zdá sa, že slovenská spoločnosť, ktorá vo veľkej miere oceňuje tzv. „osobnosti“ a „celebrity“ na tie skutočné ešte nedozrela...

– Slovenské dejiny sa doslovne hemžia osobnosťami, ktoré sme dokázali ignorovať, vyštvať, zneužiť i pochovať. Boli to naši, dodnes vzácni rodáci. A mnoho ich ešte bude. Osobne som presvedčený, že Slovensko je krajina s obrovským potenciálom geografickým i genetickým. Záleží na nás, akú hodnotu pripíšeme sebe, ako egoisti, alebo ako príslušníci národov, ktoré tu našli či vytvorili svoj domov a domov pre svoje deti. Verím, že tak, ako sa nemusíme hanbiť za svoju minulosť, nemáme dôvod sa hanbiť za svoju budúcnosť.
O súčasnosti radšej pomlčím.
.:.
Ďakujeme……………………………… Anton Pižurný
foto a.a.
Platon Baker, Milan Adamčiak, básnik Marian Kubica a ja sme istý čas bývali spolu na Podhorí v Platonovej kúrii. Oni traja sú už na druhom brehu.