PANDORA

Knižka „Biela skrinka“ spisovateľa Antona Pižurného nadväzuje v istom zmysle na jeho básnickú tvorbu – nie formou, ale schopnosťou hovoriť v skratke, zato obsažne.

Poctivo vydolovanou citovou pamäťou modeluje kultúrnu mapu Slovenska. Lebo z jeho zážitkov zistíme, že sme vlastne na tomto kúsku sveta všetci mali rovnaké bicykle, rovnaké hrnčeky na kakao, či rovnaké obedy v školskej jedálni. Len detstvo sme mali každý iné, jedinečné. Má u každého podobu sľudy. Krehkej, ale pevnej, zloženej z vrstiev. Deti sú síce subjekt, ale sami seba si začneme uvedomovať až postupne.

No vrstvy, ktorými rastie naše vedomie o svete, za aj bez nášho pričinenia na seba ukladajú. A potom v hlbokej dospelosti sa akoby začnú odkrývať. Čím citlivejší film pamäti, tým hodnotnejší zážitok pre čitateľa. Anton Pižurný nás zavedie do zámockého parku v rodnom meste Želiezovce, kde sa narodil do rodiny intelektuálne bohatej, ale inak rovnakej ako tisícky rodín na celom území vtedajšieho Československa. Letá, jesene, zimy i jará bývali na nerozoznanie podobné. Pili sme kakao, mávali sme ho v plechovej dóze a bolo z Holandska, jedli sme lekvárové chleby, dukátové buchtičky, neznášali sme smrad jedál z družiny. Nosili sme biele pančušky (chlapci aj dievčatká) a chodili na špacír s rodičmi, zbierali sme servítky alebo…, to všetko naprieč spoločenským spektrom a naprieč republikou.

Anton Pižurný však prináša aj tajomstvo. Chlapec skúša svoje sily v rieke, chce podplávať vyvalený kmeň, raz sa mu to podarí a druhý raz ho voda zakvačí medzi drevo a dno… čo ho zachránilo? Aká ruka osudu zasiahla, aký anjel strážny zamával krídlom? Alebo keď chce vyskúšať dno v starej studni a jeho život visí na lane, ktoré držia v rukách detské ruky… Konkrétne zážitky vyvolávajú v čitateľovi otázky a nabádajú ho spoznať aj vlastné počínanie: nepohybujeme sa niekedy na hrane ako tie nevedomé deti?

Kniha Biela skrinka pokrýva biele miesta a nie je na zábavu. Má schopnosť tmelu, cez zážitky jedného dieťaťa si vybavujeme to svoje detstvo, odlupujeme svoje vrstvy sľudy zo skla pamäti.

.:.
© Gabriela Rothmayerová
spisovateľka a publicistka