PANDORA

 Posledný krát ti hádžem tú fľašu do mora,

máš v nej tam všetko, – aj to, čo netušíš:

Vo vlnách hrá sa ňou moja pokora,

ale mňa nechala tu, na brehu, a to si píš,

že jej obsah patril tebe a je vo mne, v kvetu,

že sa ma to už, chvalabohu, netýka…

Žiarliš, lebo ma chceš vlastniť a ja utekám

čím skôr a čím ďalej, aj keď možno kraj sveta je tu.

Nemám na cestu ani na taxíka, preto radšej zdvihnem palec, (čo by iné za to dali?) a stojím pri pätníku a Krížoch zmierenia,

ešte stále som to ja, ale vy ma na štvanca meníte,

čo som nepovedal, kladiete mi do úst, soptíte len vrelú, vrúcnu smolu, je to vaša manna nebeská a čakáte, kým ja budem dolu, kým  sa konečne vzdám a so vzlykaním a s kňučaním „Mene tekel!“

prileziem  naspäť:  Prosím ber si Ma?

Ja by som takého chlapa veru nechcel…

Merci, moa.

Ja som tú fľašu radšej vypil, a to kde som, nech si rieši len môj osud a nie vaše duše, dobromyseľné, chladné a čisté.

Nájdete raz túto fľašu, to je isté.

Ja nebudem však na dne.

Orol lieta sám, ostatné sú len kŕdle vranie.

Zamávam vám zhora: Na zdravie!

A po všetkom na pláži len vlhký smútok zavanie…

(c) Anton Andrej Pižurný