V prítmí kina sa diali rôzne príbehy nielen na striebornom plátne. Plný rozochvenej nádeje som si sadal do vŕzgajúceho dreveného sedadla v očakávaní, že aj Ona tam kdesi sedí. A keď som zazrel jej hlavu, ktorú som hneď neomylne spoznal, dej na plátne ma prestal zaujímať. Jediným možným stretnutím s ňou boli chvíle po ukončení premietania. Keď som videl, ako kráča dolu schodmi k východu zo sály, „nenápadne“ som sa vybral za ňou. Raz som bol k nej tak blízko, až som zacítil jej vôňu. Zakrútila sa mi hlava. V tej chvíli sa ona otočila, pozrela sa na mňa. A usmiala sa! Svet okolo mňa prestal existovať, stredom Vesmíru bola iba ona. Ani neviem, ako som vyšiel z kina. Stála s kamarátkami neďaleko fontány na námestí a veselo debatovali. Nabral som všetku odvahu a blížil som sa k nej. Premýšľal som, ako sa jej prihovorím. Spomenul som si, ako sa Tom Sawyer v jaskyni po prvýkrát pobozkal s Becky Thatcherovou a zastavoval sa mi dych. Priťahovala ma ako had žabu.
Celý zmátožený som sa k nej približoval a v hlave som už nemal nič, žiadnu myšlienku, žiadne slová, iba som si stále pripomínal jej vôňu. Ako odsúdenec, kráčajúci na popravisko som bol od nej už len na pár metrov. Blížila sa osudová chvíľa. Zhlboka som sa nadýchol a snažil som sa upokojiť svoje srdce, ktoré mi bilo ako tomu vtáčikovi, ktorého som vybral z hniezda a držal v dlani krehké telíčko s prudkým trepotom jeho drobného srdiečka. V hrdle mi vyschlo, pozrel som sa na ňu. Pri nej stál Maďar Ďuso a držal ju okolo pliec. Pozrela sa na mňa, troška previnilo sa usmiala, sklopila oči. Môj svet sa v tej chvíli zrútil ako zbombardovaný Stalingrad…
.:.
Anton Pižurný
Biela skrinka
Celá debata | RSS tejto debaty