PANDORA

Raz som v našej knižnici, (mohol som mať asi 7 rokov) vzadu za chrbtami ostatných kníh, objavil zvláštnu knihu. Mala čudný názov “Kámasútra”. Na jej obale boli fotografie sôch mužov a žien, ktorí stvárali čudné veci. Dovtedy som nič také nevidel, nahé ženy boli iba Afričanky v knihách Zikmunda a Hanzelku v knižnici a v starých časopisoch na povale.

Keď som pochopil, že v Kámasútre ide vlastne o súlož, roztriasli sa mi ruky. To bolo veru niečo iné ako Winnetou, alebo Timur a jeho družina! Keď som bol sám doma, potajomky som si v tej knihe listoval, prezeral som si obrázky, ale textu som nerozumel. Dovtedy som mal o ženskom tele iba aké – také znalosti z “hry na doktorov”, ktorú sme sa hrávali s kamarátkou v parku. Ona si obzerala môjho pipíka a ja zase jej zaoblený kopček. Len raz stalo, neviem prečo mi to napadlo, vsunúť dovnútra jej buchtičky kúsok hrubšej stonky z nejakého kvetu. Ona sa ešte viac začervenala a usmiala sa.

Nikdy sme o tom viac nehovorili, aj na doktorov sme sa prestali hrávať. Ale pri čítaní tej knihy som mal podobné pocity. Neskôr som sa od kohosi dozvedel, že to je “zakázaná kniha” a že sa dáva ako dar mladým manželom.

.:.
Anton Pižurný
Biela skrinka
(úryvok)