Ale nielen láska bola témou našich pobytov v Kine Sputnik. Raz na jar sa strašne rozvodnil Hron. Boli sme sa na to pozrieť. Mal som z toho strach. Obrovská vodná plocha zaliala polia až ku gaštanovej aleji. Videl som obrovský strom, ako padol majestátne do prúdu rieky a tá ho hneď vzala ďalej. Ernestínin most bol skoro celý pod vodou. Vtedy som si uvedomil, aký silný živel dokáže byť rieka. A voda stále stúpala.
Večer sme sa vybrali do kina, akýmsi zázrakom dávali americký film. Stáli sme v rade na lístky. Vtedy tam prišiel nejaký pán úradník a povedal, že chlapi by mali ísť pomáhať klásť vrecia s pieskom, aby sa voda nedostala až do mestečka. Môj otec a niekoľkí ďalší hneď išli. Iba jeden v riflovom komplete odmietal ísť, vraj si už kúpil lístok…
Najhorší zážitok som mal však z filmov o Fantomasovi. Toho som sa tak bál, že keď si dával dolu masku, zakrýval som si v kine tvár rukami, aby som ho nevidel. Jeho „hahaha“ma straší dodnes. 🙂 Raz som to však už nevydržal a povedal som kamošom, že musím ísť na záchod. Vybehol som z kina a za každým rohom som videl Fantomasa. Keď sa skončil film, diváci vychádzali von. Nenápadne som sa medzi nich zamiešal. Kamarátom som povedal:
– Fantomas? Pche, to je pre malé deti!
Neviem, či mi uverili.
.:.
Anton Pižurný
Biela skrinka
(z rukopisu)
foto a.a.
Celá debata | RSS tejto debaty