PANDORA

SPOMIENKA NA KMECIAKA (2)
(Sneh v hotelovej chodbe)

Ivan Kmeco patril do okruhu ľudí, ktorí sa zgrupovali okolo dnes už legendárneho žilinského divadielka MAJAK – čiže Malé javiskové konvergencie. Mnoho ešte aj dnes známych umeleckých osobností pochádza práve z tejto liahne. Pamätám si, ako raz Majak svojím autobusom prišiel účinkovať do Bratislavy do PKO. Niektorých členov som pred predstavením zaviedol do vtedy mimoriadne populánej pivárne Mamut. Na viac sa nepamätám. Na druhý deň ráno som sa zobudil sám v akejsi neznámej hotelovej izbe. S treštiacou hlavou, v ktorej mi kopali do mozgu stovky malých trpaslíkov, som podišiel k oknu a rozhrnul som závesy. Nasucho pregĺgajúc som hľadel na nápis, ktorý bol na budove predo mnou. Boli na nej veľké písmená ŽILINA. Hľadel som na žilinskú vlakovú stanicu z okna hotela oproti nej. Nechápal som to, kedže posledné moje spomienky na predošlý deň boli o tom, ako sedíme v bratislavskom Mamute. Potom sa mi pomaly začal odhřňať aj závoj pamäte a prebleskovali mi ňou flashbacky: autobus – spev – cesta – potom akýsi bar – hotelové chodby – hasiaci prístroj… Moment! Aký hasiaci prístroj?

Našťastie moje rozpamätávanie netrvalo dlho, lebo o chvíľu na dvere izby ktosi zaklopal. Bol to Kmeciak, ktorý mi so širokým úsmevom s mierne začudovaným obočím (to bol jeho charakteristický výraz) podával fľašu Fernetu a pýtal sa ma, ako som sa vyspal. Vysvetlil mi, že po návšteve Mamuta odohrali úspešne svoje predstavenie v PKO, ale keďže sme boli ešte vo švungu a nechceli sme sa rozlúčiť, zobrali ma do ich autobusu. Cesta veselo odsýpala so spevom, rôznymi etudkami a trúnkom. V Žiline sme samozrejme museli zájsť do baru, ktorý bol ešte otvorený a dokončiť našu veselú misiu. Moji skvelí priatelia sa o mňa nakoniec postarali tak, že mi zaplatili izbu v hoteli Metropol. Ivan ma tam zaviedol a že on ešte pôjde kamsi pokračovať. Čo však čert nechcel, našu pozornosť upútali hasiace prístroje na chodbe hotela. Ivanovi samozrejme nebolo veľa treba a jeden už držal v rukách a mimoriadne sa zabával na snehovej smršti, ktorou kropil chodbu. Táto performancia sa mu zdala náramne kreatívna, nazval ju “Sneh v letnej hotelovej chodbe”. Našťastie prevádzkárka hotela bola jeho známa (takýchto známostí mal Ivan Kmeco po celom Slovensku) a tak tento maličký problém bol “úspešne zametený pod koberce”.

.:.
Anton Pižurný
11.3. 2018