Posledný krát ti hádžem tú fľašu do mora,
máš v nej tam všetko, – aj to, čo netušíš:
Vo vlnách hrá sa ňou moja pokora,
ale mňa nechala tu, na brehu, a to si píš,
že jej obsah patril tebe a je vo mne, v kvetu,
že sa ma to už, chvalabohu, netýka…
Žiarliš, lebo ma chceš vlastniť a ja utekám
čím skôr a čím ďalej, aj keď možno kraj sveta je tu.
Nemám na cestu ani na taxíka, preto radšej zdvihnem palec, (čo by iné za to dali?) a stojím pri pätníku a Krížoch zmierenia,
ešte stále som to ja, ale vy ma na štvanca meníte,
čo som nepovedal, kladiete mi do úst, soptíte len vrelú, vrúcnu smolu, je to vaša manna nebeská a čakáte, kým ja budem dolu, kým sa konečne vzdám a so vzlykaním a s kňučaním „Mene tekel!“
prileziem naspäť: Prosím ber si Ma?
Ja by som takého chlapa veru nechcel…
Merci, moa.
Ja som tú fľašu radšej vypil, a to kde som, nech si rieši len môj osud a nie vaše duše, dobromyseľné, chladné a čisté.
Nájdete raz túto fľašu, to je isté.
Ja nebudem však na dne.
Orol lieta sám, ostatné sú len kŕdle vranie.
Zamávam vám zhora: Na zdravie!
A po všetkom na pláži len vlhký smútok zavanie…
(c) Anton Andrej Pižurný
Celá debata | RSS tejto debaty