Istý čas som býval u mojej mamy. Bol to byt v Banskej Štiavnici na najvyššom, desiatom poschodí, ktorý mal okná ku Svätotrojičnému vrchu. Takmer každé ráno mama okolo siedmej hodiny zvolala: – Srnky! Srnky prišli! Videli sme ich ako na dlani, keďže vrch bol strmý a srnec so srnou chodili pod osamelú jabloň v stráni, takže boli v jednej rovine s našimi oblokmi. […]
Pokračovanie článku